O myšlienkach
(Júl 2007)
Ešte v prvej triede "zédéešky" nám učiteľka povedala, že veta je napísaná, alebo vyslovená myšlienka. To, čo je myšlienka sme akosi mali sami tušiť, veď predsa každý si niečo myslí. Lenže dieťa si nielen myslí, ale aj povie a to vypovedané znie často ako želanie, ktoré treba splniť. Dospelí však vedia, že detské prianie môže byť iba chvíľkovým vrtochom, a že splniť každé prianie dieťaťa znamená rozmaznávať ho.
Preto už dieťa si uvedomuje, že skutočné myšlienky majú iba dospelí, alebo aspoň starší a múdrejší, než je ono. Myšlienky sú tým, čo človiečika posúva iným smerom, než by chcel.
K myšlienkam slávnych cíti skôr odpor, ako túžbu ich nasledovať. Ktovie, akí tí veľkí ľudia skutočne boli. Možno aj im ich rodičia odmietali dať to, čo mne, preto sú teraz takí tvrdí na všetkých ostatných.
Ešteže priam z neba spadli aj iní slávni ľudia a iné slávne myšlienky.
Napríklad: "Mám sa rád, som so sebou spokojný," alebo, "prijímam sa taký, aký som práve teraz..."
Na začiatku deväťdesiatych rokov tieto pozitívne výroky mnohými otriasli."
"Ako je možné mať rád seba samého? Je to predsa egoizmus, narcizmus atď.."
Akoby zabudli na myšlienku všeobecne považovanú za prikázanie: "Milovať budeš svojho blížneho ako seba samého."
Táto myšlienka neznie ako prikázanie. Je to konštatovanie: "Každého, kto ti je blízky, budeš milovať tak ,ako seba, lebo ty vieš, čím a prečo ti je blízky. A keby si dobre hľadal a pozoroval, zistil by si, že každý ti je niečím blízky, a teda každého svojím spôsobom prirodzene, bez prikázania miluješ.
Všimni si, čo nenávidíš, čo odmietaš. Nenávidíš a odmietaš hlavne to, z čoho cítiš ohrozenie pre seba a tebe skutočne blízkych ľudí. Všimni si, ako vnímaš množstvo správ o nešťastiach. Ešte správa ani nedoznela a už cítiš, že bolo ublížené niekomu blízkemu. Jeho meno sa nedozvieš, ale on a jeho krajina sú zrazu bližšie, než boli predtým. Zrazu si niekoho prijal len preto, že je, bez toho, aby si hodnotil, aký bol, alebo aký je. Prijal si tak zároveň aj seba ako zraniteľného a zraneného človeka."
Možno aj preto mám v izbe za sklom niekoľko pozitívnych výrokov. Denne si opakujem hlavne tie, ku ktorým ma to najviac ťahá. Cítim ako z každého do mňa vteká liečivá energia. Niekedy tento prúd energie narazí na kameň v podobe kritizujúcej myšlienky: "Veď ty predsa tak nežiješ, "alebo "tak sa žiť nedá.". Kedysi by som sa dal týmito slovami odradiť ako myšlienkami autorít. Stále častejšie si však dokážem položiť tieto otázky: "Čím ma tá pozitívna myšlienka oslovila? Čo všetko mi ponúka? Ako by vyzeral môj život, keby som podľa nej žil? Čo ak už aj na Slovensku existujú ľudia, ktorí podľa tej myšlienky žijú? Čo ak by som ja mal byť jedným z prvých, ktorý sa rozhodne podľa tej myšlienky žiť?" Ako si zabúdame, že aj otázky sú myšlienkami. Pomáhajú nám hlbšie vchádzať do myšlienok - odpovedí, ale aj do seba samých. Mne , napríklad, pomáhajú zistiť, čo sú pre mňa skutočné myšlienky a čo iba hromada slov.
A ešte niečo: Myšlienky v úvodzovkách nie sú citátmi z kníh. Jednoducho sa im zažiadalo prísť cez moju bytosť práve v tej podobe. Občas sa stáva ,že myšlienky samé rozhodnú o podobe, v ktorej chcú byť predstavené.
Nachádzajúci
Tvoj odkaz pre Nachádzajúceho:
orean@centrum.sk
