O modlitbe a strachu

(Júl 2007) Dnes Vám predkladám na tichú meditáciu jeden z listov od Nachádzajúceho. Myslím si, že jeho slová patria každému, kto vo svojom živote túži po liečivom Svetle a ľudskom cite.

Janka R.

Najskôr teda k tým modlitbám a strachu: V súvislosti so živelnými pohromami to naozaj tak vyzerá. To najlepšie, čo človeku vtedy príde na um, je modliť sa. Lenže dôležité je aj to, čo človek cíti pri tej modlitbe. Ak cíti, že jeho strach sa zmierňuje, postupne do neho vniká svetlo, ktoré začína chrániť jeho, aj okolie v ktorom sa nachádza. Vtedy sa človek stále viac cíti ako spolutvorca.
Vďaka tomu môže byť prečisťovanie pohromami nahradené prečisťovaním liečivým svetlom. A to nie je všetko. Vďaka tomu svetlu si človek uvedomí zmenu energie modlitby. Zrazu v nej nachádza prostriedok uvedomenia si: "Pomocou modlitby môžem ochrániť to, čo milujem, aj potrebujem, ale pomocou modlitby si uvedomujem, že si zaslúžim aj niečo lepšie, než je to, čo mám."

Napríklad: Ak sa človek necíti dobre vďaka tomu, ako teraz funguje svet, cez modlitbu "Otčenáš," si zaželá ,"Príď kráľovstvo tvoje..." Otázkou je, ako by sa cítil v takom kráľovstve. Pokiaľ modlitbu iba bezmyšlienkovite opakuješ, tak ani nevieš, čo vlastne prostredníctvom nej tvoríš, čo po kvapkách vzniká. Samozrejme, môže to fungovať úplne super, pokiaľ úprimne a bezmedzne veríš, že takto vzniká niečo skutočne lepšie, krajšie, hodnotnejšie.

Božom kráľovstve by jedinou platnou vôľou bola vôľa Božia. Je teda možné, že po prejave svojej vlastnej vôle by bol človek vyhnaný podobne ako z raja. Prijal by človek modliaci sa "Otčenáš" aj za túto cenu Božie kráľovstvo a vôľu božiu?

Je človek naozaj tak deprimovaný z prejavov svojej vôle, že by prijal totalitnú nadvládu nad sebou, alebo dúfa, že Božia vôľa bude vedieť s jeho vôľou nakladať lepšie, než on sám? Osobne si myslím, že platí tá druhá možnosť. Keď by to tak nebolo, stačil by podstatne stručnejší "Otčenáš: "Otče náš, ktorý si na nebesiach, buď vôľa tvoja."

Čo by sa asi dialo vtedy? Pravdepodobne by sa človek cítil ešte menej bezpečne, než teraz. Mnohí totiž očakávajú od Boha skôr trest ako pomoc. Klasické náboženstvo vštepilo do svojich veriacich obrovský pocit viny. Správny veriaci Katolík totiž nie je hodný toho, aby sa modlil za seba. Za neho sa musia modliť mnohí iní a on sa spolu s inými musí modliť za nejakého iného hriešneho chudáka.

Teda priznať vinu si musím, ale o odpustenie žiadať nesmiem. Môžem prosiť iba o to, aby sa iní modlili za mňa. Slovo "mne," je nahradené slovom "nám./...a odpusť nám viny naše," ale len tak, "ako aj my odpúšťame svojim vinníkom."

Takže ,ak neodpustím, nebude odpustené ani mne. Lenže z toho mi neraz vyšlo, že za môj život sú zodpovední iní, nie ja .Na druhej strane je to dobrá vec, lebo tá modlitba priamo nenúti priznať si svoju vinu za to, čo sa v jeho živote stalo. Ak hĺbavý kresťan predsa len príde k tomu, že za všetko, čo sa v jeho živote stalo a stane si môže sám, tak čo? Môže odpustiť aj sám sebe?

Hoci to nie je nikde otvorene napísané, verím, že to aj v náboženstve kresťanskom je možné. Ak by to možné nebolo, tak by neplatilo ,"milovať budeš svojho blížneho ako seba samého." Môžem milovať niekoho, komu som neodpustil? Ak nie, tak si musím odpustiť, aby som mohol milovať seba samého. Veď od činu, ktorý som spáchal, uplynul už určitý čas a ja som už niekto iný. Takže vlastne využívam možnosť odpustiť niekomu inému, kým už nie som a nechcem byť.

A čo ak je to tak, že nie je možné nemilovať? Čo ak milujeme aj svojou nenávisťou?

Možno je Láska čosi ako zem, ktorá dovoľuje vyklíčiť všetkému možnému, vrátane toho, čo by sme nikdy nechceli a neprijali. Vďaka tomu milujú mnohí ako seba práve svoj pocit bezmocnosti a ublíženosti. Preto nad všetkými modlitbami víťazia modlitby prosiace, či dokonca žiadajúce Boha, čo všetko má dať, pred čím všetkým má chrániť, čoho všetkého má nás, hriešnych zbaviť, atď... Modlitby, prostredníctvom ktorých ďakujeme, sú kdesi v pozadí. Je to preto, lebo mnohí vidia na živote skôr čosi hnusné, zlé, než to pekné, hodnotné, radostné.

Možno tie živelné pohromy a iné katastrofy sa ľuďom dejú aj preto, aby si uvedomili, koľko krásnych, hodnotných a užitočných vecí vo svojom živote majú. Možno sa z úplne zdravých stávajú chorí a nehybní aj preto, aby si uvedomili, aké je krásne hýbať sa. Nie, nechcem ľudí strašiť, ani nútiť k automatickému ďakovaniu za čokoľvek.

Formálne, povinné ďakovanie totiž vôbec nie je také užitočné akoby sa na prvý pohľad zdalo. Zbytočne zapĺňa priestor energiou ,s ktorou nevieme, čo máme urobiť. Ten, komu je také poďakovanie adresované ,si uvedomil, že neurobil všetko úplne najlepšie ,vrátane toho, za čo nezodpovedá a ten, kto ďakuje, si uvedomuje, že nedostal presne to, čo si predstavoval Lenže kto má vedieť o jeho predstavách viac, než on sám? A tak často ďakujeme, hoci vlastne ani nevieme za čo.

Niekedy si aj ja na konci dňa poviem, že nie je za čo ďakovať. Vo svojom vnútri však potom zachytím otázku: "A naozaj dnes niet za čo ďakovať?" A o chvíľu naskočia obrazy, ktoré mi ukážu, v čom bol ten deň pre mňa aspoň celkom dobrý, keď nie úspešný. To len momentálna zdravotná indispozícia prekryla úspechy.

Čím je slovo "Ďakujem "úprimnejšie, tým vyššie priestory nadomnou mi otvára. Ja môžem do nich vstúpiť a nechať sa nimi osviežiť, či dokonca vyliečiť. Slovo "Ďakujem" dokáže často nahradiť vyjadrenie radostného, povznášajúceho pocitu z toho, čo som práve dostal.

Napríklad: Nedávno som si v obľúbenej čajovni doprial orieškovú čokoládu. Vedel som, že práve vtedy a práve tam chcem práve ju, pretože na tom mieste bola už niekoľkokrát výborná. Keď mi majiteľka čajovne priniesla objednaný skvost a ochutnal som ho, vybuchlo zo mňa nadšenie v tejto podobe:"Toto by mali dávať ako vstupenku do Neba svojim najvernejším. "Alebo: "Toto je Nebo pre nás, budúcich anjelov." Myslím si, že slovo "Ďakujem," je už v takej chvíli nadbytočné. Ono totiž vtedy už dávno nebadane prekĺzlo do najvyšších priestorov ,otvorilo brány k tej najliečivejšej energii a ona sa v tej chvíli práve cez mňa rozšírila do najširšieho okolia. Vtedy zrazu cítim, že je všetko krajšie, lepšie, hodnotnejšie nielen v priestore, v ktorom práve som, ale aj v celom mojom živote. To sú dobré predpoklady na to, aby som aj svoje túžby mohol brať ako zhmotnenú skutočnosť.

Nachádzajúci

Tvoj odkaz pre Nachádzajúceho: orean@centrum.sk