Nachádzajúci o sebe...

(Máj 2007) Jedného dňa som sa rozhodol hľadať. Veď každý aspoň občas niečo hľadá. Prečo by som teda nemohol niečo hľadať aj ja?

Napríklad: Počúval som veľa hudby. Začal som teda hľadať, ako by som mohol tú nazháňanú a napočúvanú hudbu použiť. Vlastne mi to celé pripadá tak, akoby si tie príležitosti našli mňa, než ja ich.

Zrazu bolo nielen kde a na čom hrať, ale zjavili sa možnosti predstavovať tú hudbu v originálnom podaní. Jasne som vycítil, že to nie je ani tak o túžbe takto hudbu predstavovať, ako o pocitoch, myšlienkach a predstavách, ktoré ku mne cez tú hudbu prichádzali. Začal som to všetko zapisovať, netušiac, čo by z toho mohlo byť.

Pozvánka do Literárneho klubu spôsobila, že z tých mojich zápiskov neboli "len" filozofické, psychologické, či filozoficko-psychologické úvahy, ale aj básne. Doteraz mi síce, vyšla len jedna zbierka básní a na verejnosti sa v básnickej podobe zjavujem len občas, sú ľudia, ktorým by toto označenie na mne chýbalo. Oni občas vytiahnu moje básne na svetlo úprimne veriac, že je na nich a v nich aj čosi iné, než krátke nerýmované riadky. Ktovie, možno práve toto mi dodáva chuť toho básnika v sebe prijať a vďaka jeho energii pozrieť sa na skryté podoby vecí. Že to znie príliš tajomne, ba až frázovito?

Dobre teda: Jedného dňa som stál pred fontánou a pri meditácii do mňa občas vrazila myšlienka: "Ako to asi tam funguje, že je z toho taká nádhera?" Ja viem, že sa stačí opýtať toho, kto sa o fontánu stará, lenže básnikovi vo mne stačí niečo iné: Stačila mu predstava, že všetko majú na starosti neviditeľní žongléri. To práve vďaka nim majú kvapky silu stúpať a klesať. Tak sa fontána mení na mnohorozmerný, multiúrovňový obraz, ktorý sa dá pozorovať do nekonečného nekonečna...

Ja viem, že toto by dokázal napísať hocikto. Preto cítim, že každý, kto dokáže pozorovať to, čo ho skutočne osloví a zaujme, je básnikom. Takí ľudia možno nepíšu básne a možno ich ani nečítajú. Načo by to aj robili, keď v nich ešte stále znie to školské: "Čo tým chcel básnik povedať? "Lenže to často nevie ani ten básnik. Aj jemu niekedy tá istá jeho báseň otvára ďalšie a ďalšie priestory seba samého.

A toto sa môže stať aj pozorným ľuďom ,ktorí básne nepíšu. Neraz sa cítime tak, ako keby sme zo všetkého najviac potrebovali nájsť samých seba? A čo by som ja asi tak našiel, keby som našiel samého seba? Bol by to iný človek? Chcel by som byť tým človekom? A možno je celá nevyhnutnosť hľadania nevykorenenou spomienkou na školskú otázku: "Čo tým chcel básnik povedať?"

Ja stále intenzívnejšie cítim, že oveľa dôležitejšia otázka pre život znie :"Čo všetko som už našiel?" Za seba môžem povedať, že som našiel množstvo hudby, kníh, priateľov, známych, ale aj množstvo spôsobov sebarealizácie a sebavyjadrenia. K tým najnovším patrí aj písanie pre Taru.. Za to patrí vďaka aj vám, čitateľom.

Nachádzajúci

Tvoj odkaz pre Nachádzajúceho: orean@centrum.sk