Dušičková meditácia

(Október 2007) Hoci táto meditácia nesie názov Dušičková, môžeš ju robiť vždy, keď v srdci pocítiš, že je čas ísť k hrobu milovaného človeka. To, čo takto zachytíš, nie je príkaz, ani nevyhnutné plnenie povinnosti. Je to možnosť pri hrobe ticho postáť a cez toto ticho vnímať svoje srdce.

Je to možnosť prežiť čosi ako rozhovor s človekom, ktorý opustil tento svet.Najprv sa tam, kde si, nalaď na tú myšlienku vychádzajúcu z tvojho srdca, že je čas ísť k hrobu človeka, ktorý ti je skutočne blízky.

Dobre počúvaj toto posolstvo. Vychádza to posolstvo skutočne zo srdca? Ak nie, ako by znelo, keby skutočne zo srdca pochádzalo?

Je potrebné niečo vziať a položiť to na hrob, či k hrobu? Naozaj chceš niečo vziať k hrobu a nechať to tam? Čo najlepšie, najkrajšie a najhodnotnejšie by si mohol /mohla/ vziať k hrobu milovaného človeka a nechať to tam?

Ak vycítiš, že by si naozaj chcel a mohol /chcela a mohla/ zosnulému milovanému človeku niečo na hrob doniesť, kupuj, alebo pripravuj to s myšlienkou na toho človeka. Kdesi vo svojom vnútri totiž cítiš, že spojenie medzi vami sa neprerušilo, iba zmenilo svoju podobu. Keď kráčaš k hrobu milovaného človeka, uvedom si, že tvoje srdce je prepojené s celým tvojim telom, s celou tvojou dušou, že toto prepojenie ťa vedie k hrobu milovaného človeka.

Keď si pri hrobe milovaného človeka, dopraj si naladenie na ten pocit, ktorý k tebe na tom mieste prichádza. Chvíľu stoj a vnímaj, čo sa v tebe deje. Prijmi ten pocit, ktorý si zachytil /zachytila/ v sebe, keď si zastal / zastala / pri hrobe milovaného človeka. Ak cítiš, že by si mal, alebo chcel /mala, alebo chcela/ stáť pri hrobe z inej strany, postav sa tak. Cítiš, že ťa milovaný človek vníma? Cítiš, že milovaného človeka vnímaš ty? Nemusíš cítiť nič zvláštne, len je dobre, keď vieš, že si prišiel /prišla/ za milovaným človekom, za ktorým si chcel /chcela/prísť.,že si priniesol /priniesla/ k jej hrobu to, čo si chcel /chcela/ priniesť a čo je milovaný človek schopný prijať sebe vlastným spôsobom.

Ešte stále cítiš, že to, čo si k hrobu priniesol /priniesla/,chceš na hrobe milovaného človeka nechať?. Ak áno, polož to na hrob milovaného človeka tak, akoby si mu to dával /dávala/, keby ten človek žil. S tým, čo milovanému človeku kladieš na hrob, nechávaš tam aj kúsok svojej duše, kúsok seba. Vychutnaj si ten pocit dávania, ale aj ten pocit uvoľnenia. Priestor, ktorý vznikol tvojím uvoľnením v tebe, je priestorom pre mlčanlivý rozhovor, pre prijatie ,aj pre odovzdanie posolstva. To posolstvo môže a nemusí prísť tam a hneď.

Nevynucuj si ho, nemysli si, že predsa musí prísť, keď si vlastne kvôli nemu tam išiel /išla/. To posolstvo môže byť veľmi tiché pre teba úplne prirodzené, iba akési potvrdenie správnosti toho, čo ty už dávno vieš. To posolstvo však môže byť aj silné a nečakané. Vždy je však také, aké dokážeš uniesť a uskutočniť. Preto to posolstvo prijmi tak, ako ho naozaj a úprimne dokážeš prijať. Ak cítiš, že sa chceš pokloniť a poďakovať, urob to a pokojným ,pomalým, krokom odíď. Dopraj si ten pocit, že to najdôležitejšie z tohto stretnutia si odnášaš vo svojom srdci.

Pravdivosť toho, čo k tebe prišlo pri hrobe milovaného človeka, si nemusíš nechať nikým overovať. To, čo cítiš ako pravdu, je tvojou pravdou. To, o čom pochybuješ, je tvojou pochybnosťou. To, čo cítiš ako zaujímavé, je zaujímavé pre teba a zaslúži si to priestor na pokojné premýšľanie na tvojom obľúbenom, tichom mieste. Ak niečomu neveríš, je to tvoja nedôvera. Ak ťa to, čomu nedôveruješ, predsa len čímsi priťahuje a provokuje, tak na svojom najobľúbenejšom mieste, v tichu a uvoľnení môžeš prísť na to, o čo vlastne ide. Nemysli si, že podobne meditatívne musíš za každú cenu pristupovať ku každému hrobu. Toto je meditácia pre milovaného človeka, ku ktorému ťa aj po jeho smrti vedie tvoje srdce. Taký človek je pre teba svätým človekom.

Ostatní mŕtvi, sú zosnulí, ktorí si zaslúžia prirodzenú, bežnú, povinnú úctu.
Dopraj im ju, ak to tak cítiš.

Nachádzajúci

Tvoj odkaz pre Nachádzajúceho: orean@centrum.sk