Ako som nerobil nič I.

(Jún 2007) Bol pekný deň. Taký pekný, že by som krajší ani nevymyslel. Každý by sa rozhodol tráviť ho mimo domu, alebo bytu. Ja nie. Ja som cítil, ako veľmi sa mi nechce urobiť to, čo by urobili všetci. A naozaj by každý robil to, čo sa robiť má?

Táto otázka bola úplne zbytočná. Veď som sa rozhodol, že každé "musím", pošlem do kúta. Riskoval som tým, že v kúte vznikne obrovské smetisko. Nevadilo mi to.

Kúty boli tri /blízko seba smetisko nechcem/ a toho, čo musím zas až tak veľa nie je. /Aspoň som dúfal/. A tak som ležal. To sa mi chcelo. Lenže môjmu telu sa žiadalo po prebudení aspoň natiahnuť. "Určite to bude chcieť aj dnes:" pomyslel som si. Preventívne som sa snažil vsugerovať si, že nie som svoje telo. U mňa toto nefungovalo. Prečo?"Lebo tá myšlienka ti káže prijať to čo prijať nechceš. Pre teba je prirodzenejšie pýtať sa svojho tela, či by chcelo byť tebou."

Toto bola myšlienka hodná minimálne mojej duše, ak nie môjho Vyššieho Ja. Cítilo som, že si ju mám zapísať, ale zároveň som to nechcelo. Rozhodol som sa predsa každé musenie poslať do kúta. A nielen to. Tá myšlienka mala pre mňa odkaz: "Niektoré myšlienky sú šťastnejšie uskutočnené, ako iba zapísané. Tým ,samozrejme nepopieram, že už zapísanie myšlienky je jej malým uskutočnením."

To bola tá skutočná výzva, smerujúca k položeniu otázky: "Chceš byť mnou?" Vtedy som pocítil, že existuje čosi ako tanec poležiačky. Hlava kývala záporne, akoby hovorila," ešte to by tvojmu telu chýbalo, aby bolo tebou!" Prsty na nohách začali prikyvovať, že to chcú a nejako si to kráčanie životom medzi sebou podelia. Nohy sa krčili aj vystierali, aby bolo jasné, že každú zmenu unesú svojim vlastným spôsobom. Po krátkom odpočinku sa začali aj dvíhať, aby mi ukázali, že žiadna prekážka pre ne nie je neprekonateľná.

Aj ruky chceli dať o sebe vedieť. Od prstov až po plecia sa najrôznejším spôsobom ohýbali. Chceli mi tak ukázať, že medzi mojimi možnosťami a schopnosťami sú menšie prekážky, než som si myslel. Plecia sa pripojili s myšlienkou, že unesiem všetko, čo sa rozhodnem uniesť.

V tej chvíli som sa rozhodol posadiť. Sedel som na posteli ako na tróne: S nohami na zemi, s rukami vedľa tela, s vystretou chrbticou a s pohľadom upretým pred seba som pocítil čosi neviditeľné ,a predsa existujúce. Bolo to najčistejšie a najliečivejšie svetlo, ktoré som bol vtedy schopný prijať. Zaplnilo všetky čiastočky môjho tela. Vstúpilo do všetkých mojich pocitov, myšlienok a predstáv. To bola otvorená brána ku všetkým mojim spomienkam, skúsenostiam, cieľom, plánom, nádejam, očakávaniam, vieram túžbam a snom.

Všetko toto bolo samo osebe bytosťou, ktorá si zaslúžila pozornosť. Tá pozornosť bola liečením. To liečenie bolo prijímaním, aj dávaním. Tak som nič nerobil, iba som bol. Všetkým a všade.

Nachádzajúci

Tvoj odkaz pre Nachádzajúceho: orean@centrum.sk