O VECIACH MAGICKÝCH I NEMAGICKÝCH

Rozhovor s Jozefom Karikom – historikom, spisovateľom a bádateľom

Ľudia ťa poznajú predovšetkým ako autora kníh a článkov o problematike mágie. Je to oblasť, ktorej sa venuješ naplno a ktorej si „zasvätil svoj život“?
Je pravda, že v širšom zábere som sa stal známejším najmä cez knihy a články o mágii. Skúmanie mágie a experimentovanie na tejto báze je ale naozaj iba jednou z mojich záľub. Naviac, v posledných rokoch - zhruba od dokončenia knihy Zóny stínu - to ani nie je záľuba extra popredná. Sem-tam samozrejme aj teraz niečo „pokutím“, ale nie je toho veľa. Drvivú väčšinu môjho času i energie pohltí, napodiv, takzvaný obyčajný život. Celkom ma baví moja práca v múzeu aj v televízii, bavia ma vzťahy s ľuďmi okolo mňa a tak. Ak zvýši nejaký ten čas, venujem sa najmä tradingu, ktorý ma fascinuje. Nielen ako forma zarábania peňazí - to dokonca ani nie je na úplne popredných miestach - ale ako fenomén. Idem intraday, spočiatku e-mini trhy ako Russell 2000, S&P alebo Dow Jones. V súčasnosti skôr forex, hlavne pre väčší význam fundamentálnej analýzy v ňom.

Uvažoval si niekedy o presťahovaní sa do zahraničia, kde sú určite rozmanitejšie možnosti realizácie, alebo si tu spokojný?
V zásade som spokojný. Pomalší a pohodovejší životný rytmus v skôr menšom meste zašitom v horách mi vyhovuje. Zvyčajne mám celkom nabitý program a skáčem z jednej veci na druhú, takže aspoň v prostredí okolo seba potrebujem kľud.

Je o tebe známe, že veľmi neholduješ diskutovaniu alebo príliš verejnému rozoberaniu vecí magických...
No áno, podľa môjho názoru o tom ani netreba veľmi klebetiť, či takzvane verejne diskutovať. Obrovskú výhodu chaos mágie vidím v tom, že vyextrahovala úplné jadro niekoľkých techník, ktoré sa dá proste zobrať a, ak je to nutné, užívať v živote bez nejakého veľkého haló okolo. Tak nejako chápem aj význam samotnej mágie - že človek niečo robí; niečo, čo s mágiou ako takou vôbec nesuvisí a sem-tam si pomôže. Môže siahnuť po technikách nižšej mágie - rozumej aplikovanej psychológie. Alebo, ak chce už veľmi pokúšať osud, po technikách vyššej mágie - rozumej aplikovanej parapsychológie. Napríklad teraz som si užil obrovské množstvo zábavy počas predvolebnej kampane komunálnych volieb, ktoré tu prebiehali. Ako zástupcovia médií sme sa zúčastňovali všetkých tých meetingov a akcií... Zvláštnou kombináciou ľudí v partii, z ktorých je aspoň polovica celkom šialená a udivujúco deštruktívna, sme naše prežívanie týchto chvíľ posunuli do mierne, no zároveň zásadne odlišnej významovej roviny. A bolo to dokonale magické. Čas prežívaný paralelne so svetskými udalosťami, ale zároveň úplne mimo. Vieš, a to je podľa mňa správna mágia - intenzifikácia normálneho. Tak nejako to vystihol myslím aj Spare. Dobrá mágia je taká, ktorú nevidno. Dobré použitie mágie je také, ktoré nevidno. Nič magické. Projekčnou plochou pre mágiu musí byť nejaká normálna životná rovina, udalosť, stretnutie, práca, to je jedno. Avšak bez toho je to len fraška a kecanie. Mágia musí vsiaknuť do života a stať sa neviditeľnou. Potom sa život stane magickým. Tomáš Nesnídal to dokonale vyjadril na príklade tradingu: „Trading je o vydělávání peněz. Není to o komplexních znalostech nejrůznějších smysluplných i nesmysluplných metod, není to o tom chápat vše. Ti, co toto chápou, vydělávají peníze, ti ostatní diskutují. Ti co široce diskutují většinou peníze nevydělávají, bohužel jsou však často hlasití, často ‚vypadají chytře‘ a možná se i dobře poslouchají a mohou tak strhávat vaši pozornost. Čím dříve však pochopíte, že pouze váš konkrétní názor a vaše znalosti vás dovedou k cíli, tím dříve začnete peníze vydělávat.“

To isté platí aj pre mágiu. Stačí si len zameniť výraz „trading“ za „mágia“ a „vydělávaní peněz“ za „magické dosahovanie cieľov“. Z toho vyplýva teda aj moje celkom odlišné chápanie toho, čo mágia je, čo nie je atď. Napríklad na www.grimoar.cz alebo www.ritual.cz sa občas rád mrknem, ale nepovažujem to za skutočnú mágiu a ľudí, ktorí tu nasadene a vo veľkom diskutujú, nepovažujem za skutočných mágov. Neverím, že sú schopní pomocou mágie vo svojich životoch čokoľvek dôležité zmeniť, že jej pomocou dokážu dosahovať úspech v nejakej oblasti a podobne. Keby tomu totiž tak bolo, nediskutovali by o mágii týmto spôsobom. Oblasť, v ktorej by boli úspešní a v ktorej realizovali svoju pravú vôľu, by ich vyplnila, pociťovali by vášeň k nej, nie k mágii. Skutočná mágia je dokonale priehľadná. Nie je a nemá ju byť vidieť. Prejavom dobrej mágie je nejaká zdanlivo celkom nemagická činnosť vykonávaná nadpriemerne dobre. Nič viac. Preto ak niekto hovorí o praktickej mágii, zaujímajú ma predovšetkým jeho úspechy v nejakej svetskej, nemagickej oblasti. Ak žiadne nie sú, alebo sú len priemerné, je na nič praktický mág.

Opisom úspechov evokácií, astrálneho cestovania a ďalších hlúpostí ma rozhodne nikto neočarí. Na to som už pristarý. Naopak, ak niekto považuje tieto veci za niečo, na čom chce budovať svoje vedomie úspechu, je to už zväčša celkom spoľahlivý symptóm toho, že ide o blázna, hlupáka, losera a podobne.

Ako potom vlastne vnímaš svoje knihy?
No, to je ďalšia taká vec. Ja ich vnímam ako literárne útvary, texty s určitou štruktúrou, diskurzy, pri ktorých je možno dôležitejšia ich estetika, než konkrétny obsah. Mágiu, ako zdroj inšpirácie, som si vybral, pretože celkom vyhovuje môjmu literárnemu štýlu, nie naopak. V zásade mi je teda celkom jedno, či píšem knihy o mágii alebo praktické kuchárky. Ich magičnosť nespočíva v tom, že sú o mágii. To je len taký zahmlievací manéver odkukaný z Castanedu. Ak je v nich niečo magické, je to asi viac v štruktúre, než v konkrétnom obsahu. Ak to trochu preženiem, rovnako magické by boli možno aj tie kuchárky, keby som do nich zakomponoval podobnú štruktúru.

A z toho potom vyplýva aj ten zdanlivý rozpor, že totiž osobne v mágiu neverím. Okultná mágia mi je dokonca smiešna. Uznávam, že ako chvíľková hra a rozptýlenie môže byť fajn, ale akosi samozrejme som počítal s tým, že aj ostatní ju berú takto - ako dočasnú hru, ktorá má svoj začiatok a koniec. V priestore medzi nimi veríme v niečo, v čo inak vôbec neveríme. Správame sa tak, akoby sme tomu verili atď. To je podstata hry. Toto asi nikto nebude popierať. A zároveň nikto nebude popierať nenahraditeľný význam hier v živote človeka. Čiže ak sa chce niekto venovať mágii, považujem za absolútne zásadné, aby svoj ponor do nej chápal takto. Alebo si aspoň nechával otvorené zadné dvierka. A rovnako, ako by mal týmto spôsobom chápať ponor do sfér mágie ako celok, mal by tak chápať aj každý jednotlivý magický akt. Pri takomto ponímaní možno pomocou mágie dosahovať aj reálne úspechy. Len treba zohľadniť, že predchádzajúci výrok bol vyslovený v rozpoložení hry, kedy veríme v niečo, v čo inak vôbec neveríme. (smiech)

Čiže v podstate chápeš mágiu akosi širšie?
Áno, myslím, že ľudia, a aj mnohí ľudia pohybujúci sa na magickej scéne dlhé roky, ponímajú mágiu strašne úzko. Čím viac sa ňou však prenikneš, tým viac sa ti jej záber rozširuje na celý život. A tým menej „exotickej“ mágie, ktorú je možné samostatne ako mágiu vyčleniť, ti akoby zostáva. V konečnom štádiu pre teba už neexistuje žiadna „exotická“ alebo „okultistická“ mágia; zato celý tvoj život je magický, pretože do neho bez zbytku vsiakla. Toto je stupeň osvietenia v mágii, ktorý sa však zjavne sprístupní len malej hŕstke jej praktikov. Starým vlkom, čo si v nej už odtiahli svoje. Tak ako francúzski hermetici oddeľovali čarodeja a mága, ja oddeľujem mága od hyper-mága. Evolúcia nespí. Proste mágovia sú ako deti hrajúce sa na svojom malom pieskovisku. To s čím pracujem je iný level. Treba to posúvať dopredu a hlavne prekračovať hranice jednotlivých priehradiek.

Trochu som sa v tom teraz stratil. Môžeš to povedať nejako jednoduchšie?
Obsesia mágiou je príznakom nenaplnenia v reálnom živote. Dobrá aplikácia mágie sa prejaví stratou obsesie voči nej. A samozrejme úspechom.

Popieraš teda mágiu?
Nie, naučiť sa niektoré techniky popísané v chaosmágii môže byť užitočné. To, že ide v drvivej väčšine o techniky psychologické na tom nič nemení. Takisto výcvik vôle, sebadisciplíny, imaginácie a senzitivity rozpracovaný dobrými magickými systémami nemôže nič pokaziť. A v živote sa osvedčí.
Okultná a tradicionálna mágia sa mi zas páči ako literárny žáner. Svojský druh fantasy. A rozprávky sú z hľadiska psychohygieny pre život veľmi dôležité. Okrem toho môžu naozaj reflektovať hlbinné obsahy ľudskej psychiky. Čiže to, že je niečo rozprávka, ešte neznamená, že je to na nič. Podobné ako tá hra, o ktorej sme hovorili pred chvíľou. Avšak zdravý prínos to môže mať len vtedy, keď si uvedomujem, že ide o rozprávku, alebo o hru.

A druhá dôležitá vec je, že zaoberanie sa mágiou ako takou ťa nikam nepohne, nič ťa o tebe nenaučí, nezošľachtí ťa. Ak niekto tvrdí opak, tak asi blúzni alebo neužil svoju dávku liekov. To môže len reálny život, reálne hraničné situácie a tvoje správanie sa v nich, reálne reagovanie na reálne udalosti, reálne vzťahy s ľuďmi, reálna práca, reálna námaha a reálny úspech, či neúspech. Objekt mágie má byť mimo nej. Mágia je iba nástroj - a to opakujem - iba nástroj. Nič viac. Nie je na nej, na nej samej osebe, vôbec nič romantické, mystické, alebo vzrušujúce. Asi tak, ako nie je nič extra vzrušujúce na motyke alebo hrablách. (Ja viem, nájdu sa ľudia, ktorých takéto predmety vzrušujú, možno až eroticky. Nadšenci tajomnom mágie sú ich ekvivalentom. Len nebezpečnejším.) To sú tiež nástroje na lepšie vykonanie nejakej práce. Mágia je nástroj na rozvoj určitých síl v človeku. Ale jej objekt, ohnisko použitia týchto síl, musí predsa ležať mimo nej. Inak je to celé zbytočná hlúposť. Mágia nie je cieľ, iba prostriedok. Na základe tohto sa dá ľahko rozpoznať amatér a kecálek od niekoho, kto s mágiou skutočne pracuje, berie ju prirodzene a aplikuje ju v živote. Taký človek ju berie asi tak, ako tie hrable alebo motyku. Kecálek sa nad ňou príliš rozplýva, romantizuje a prikladá jej samotnej väčší význam, než by jej objektívne pristal. Pekná scéna ohľadom niečoho podobného je vo filme Ronin. Týka sa síce vzťahu ku zbraniam, ale je to veľmi podobné. Doporučujem zhliadnuť ako názornú ukážku rozdielnosti prístupu pozéra od prístupu starého vlka.

Takže narovinu. Venuješ sa teraz aktívne mágii alebo nie?
Nezapieram, že sa mágiou zaoberám aj dnes. No dôležité je, čo si pod týmto pojmom vlastne predstavíme. Ja ju pokladám zo 70 % za spôsob nazerania sveta načrtnutý napríklad mysliteľmi ako Dukes, Carroll alebo Pratchett, z 25 % za čistú hlavológiu a z posledných 5 % za parapsychológiu. Toto je teda to, čo si pod mágiou predstavujem ja. Nič iné ma v tomto smere nezaujíma.

Čo ťa fascinuje na tradingu?
Každý trh je virtuálnym (alebo fyzickým) priestorom, v ktorom sa na jedno ohnisko sústredia protikladné priania tisícok, alebo desiatok, či stoviek tisícok ľudí. A táto protikladnosť vier sústredených do jedného ohniska vytvára štrbinu. Je to dokonalá chaosféra, trhlina vedúca mimo pravidlá konsenzuálnej reality. Jej magická sila ťa teoreticky môže za niekoľko sekúnd urobiť nekonečne bohatým, alebo nekonečne chudobným. Pár sekúnd dotyku s ňou môže úplne prevrátiť tvoj život. Rozumieš aká obrovská mágia v tom spočíva? Každý, opakujem každý, dotyk s trhom je dotyk s nagualom. A tak k tomu treba aj pristupovať. Trading učí Castanedovskej bezchybnosti. Na trhu uspeje iba bojovník celkom oddaný svojmu kódexu. Nikto iný tu nemá šancu. Je to jeden z najlepších nástrojov na vykresávanie seba disciplíny a bezchybnosti. Prakticky každé prekročenie kódexu (tj. obchodného systému) sa ti vypomstí stratou časti energie - peňazí. Žiadne vedomosti, vzdelanie, intuícia, ani inteligencia ti nepomôžu, ak sa nesprávaš bezchybne. To je veľmi podobné iným životným oblastiam a veľmi široko aplikovateľné. Obrovskou výhodou tradingu je, že pri ňom nemôžeš veľmi fantazírovať, pretože stav účtu vypovedá veľmi presne a neúprosne o povahe toho, čo robíš. A ak veľmi uletíš na vlastnom fantazírovaní, prvý margin call ťa privedie opäť na zem. Čiže je to veľmi reálne a konkrétne. Dve veci, ktoré väčšine ľudí experimentujúcich napríklad s mágiou celkom unikajú. A pri tom sú pre ňu taktiež celkom zásadné.

Jednou z nosných tém Zón stínu aj mnohých tvojich článkov, je ničota. Prežívanie tejto ničoty je zväčša rozkladné, čo môžem potvrdiť aj z vlastnej skúsenosti. Zároveň ale hovoríš, že je pre mágiu nevyhnutné. Ako teda v praxi skĺbiť jej ničivý dopad s nevyhnutnosťou jej prežívania?
S ničotou sa treba naučiť pracovať. Dekonštrukcia a konfrontácia s ničotou (najmä cez úzkosť), napríklad pomocou existencializmu alebo inými prostriedkami, je pre mága absolútne nevyhnutná. O tom, a ešte o tom, prečo základnou silou mágie nie je ani imaginácia ani vôľa, ale úzkosť, píšem viac v Bránach meonu.

Lenže ostať v tom rozpoložení je pre skutočný život strašne nepraktické. Áno, je to možno úprimné, autentické a pravdivé; ale nepraktické. Je zaujímavé, ako aj mnohí postmodernisti, ktorým v iných prípadoch pojem „pravda“ nepripadá veľmi hodnoverný, dokážu zrazu šermovať opravdivosťou a jej potrebou, keď zdôvodňujú, prečo sú úplne rozbití ničotou a úzkosťou. Môžem okašlať, že je to opravdivé, ak to nevedie k väčšej kvalite života. Ničota má tendenciu pohlcovať a nepustiť. Je nevyhnutná, ale dostáva sa pod kožu. Treba s ňou proste vedieť narábať a využívať ju ako spojenca. Možno ako najsilnejšieho spojenca, ale stále len spojenca. V jej sile ju neprekoná nič, ale je treba vedieť ako na to. Inak človek, či mág (ha-ha!) ostane uviaznutý v jej osídlach a stane sa z neho len ľútostivá, melancholická sračka, nariekajúca nad márnosťou všetkého.

Ako teda na to?
Je to jedna z najťažších vecí. Dokonalé ani-ani. Myslím (teda myslím, že čierni arcimágovia ako Raistlin alebo Fistandantil by na to išli takto), že si treba ukovať reťaz, na ktorú sa ničota upúta ako akýkoľvek iný spojenec. Ochočiť si ju. A povolávať len v správnych chvíľach a v primeraných dávkach. Napríklad pri životných nezdaroch rôzneho druhu. Dobre o tom píše Plzák, síce v trošku odlišnom konkrétnom význame, ale čo sa týka základnej schémy, tak presne: „Ano, pro vyvrácení přesvědčení, že zkažená dovolená je něco, nad čím se má plakat, doporučuji si v nějaké formě zašeptat, že stejně je všechno marnost nad marnost. Ale jen v těchto případech, nikdy ve chvíli, kdy se perlí smích a víno ve společnosti a kdy vzduchem víří rozvernost a nevážnosti. Nezkazit dvojzpěv marností, ale povolat ji ku pomoci, abychom si navzájem uklidnili duši, když se něco nevyvedlo, je dobré řešení některých gordických uzlů.“

Neschopnosť normálneho prežívania životných radostí je patologická a nemala by byť dávaná za vzor, napríklad ako „správne rozpoloženie“ poriadneho mága a podobne.

To samozrejme nie je jediné využitie. Patrí skôr do škály obranných. Potom sú rôzne aktívne - napríklad vyvolať ničotu periodicky - v obdobiach, kedy pohltenie svetom začína byť prílišné a človek sa potrebuje zastaviť a pekne hlbinne si uvedomiť, že je človekom.

Pripravuješ teraz niečo nové? Ak áno, čo?
V januári 2007 by mi na Slovensku mala výjsť kniha Mágia peňazí, zrejme v niekoľko násobne väčšom náklade ako moje predchádzajúce knihy v Čechách. Je to titul, ktorý je trochu iný než moje predchádzajúce knižné počiny, menej náročný a v podstate určený pre širšiu čitateľskú obec, než úzkoprofilové a ťažké Zóny stínu. Je to písané ľahším a zábavnejším štýlom, čiže trochu iná autorská poloha. Netreba sa držať len jedného. Zároveň tak chcem niektoré myšlienky a techniky chaos mágie dostať do širšieho povedomia. Niekedy v priebehu roka 2007 by sa mohla objaviť tiež česká verzia knihy. Na Slovensku by sa v danom roku teoreticky ešte mohlo stihnúť vydanie Kurzu praktickej mágie, ale s tým si nie som istý. Sporadicky tiež pracujem na Bránach meonu, ktoré píšem už pomaly piaty rok. Tie ale tak skoro nebudú - nie je teraz čas venovať sa tomu poriadne a nechcem to odfláknuť. Rád by som sa v nich posunul ďalej/hlbšie v smere vytýčenom v Zónách stínu a to, napodiv, nie je až taká sranda.

Bolo v tvojom doterajšom pôsobení na tunajšej scéne aj niečo, čo ťa mrzí, alebo čo by si dnes urobil inak?
Čo sa týka verejnej, či publikačnej činnosti, tak ma mrzí, že som, najmä v začiatkoch – tak pred šiestimi, siedmymi rokmi, celkom dosť ľudí sprosto urazil, necitlivo sa dotkol ich hodnôt a podobne. Za to sa ospravedlňujem. Nebolo v tom síce nič osobné, išlo čisto o akési vybojovanie si miesta na scéne, no napriek tomu ma to úprimne mrzí. Ak sa dá, nech sa nehnevajú.

Je pekné, že si to priznáš. Predpokladám ale, že v tých roztržkách a vlnách agresie, ktoré si ako Raistlin s obľubou vyvolával, spočíval aj nejaký iný význam. Sám si tuším niekde povedal, že išlo o druh čerpania energie pre tvorbu a prerazenie do scény. Čo je na tom pravdy?
Tak iste, motivácia vyhecovaním sa k tomu byť najlepším, nechať sa protivníkmi, neprajníkmi, či oponentmi rozzúriť do biela a získanú energiu hnevu vložiť do vlastnej práce, je extrémne efektívna, no zároveň pomerne riskantná. Je to vlastne práca s osobnými démonmi v móde „veľkosti“ (greatnes), ako ju definuje Dukes. Jej nevýhodou je, že býva veľmi sebazničujúca, pretože ťa vedie do absolútneho vyčerpania všetkých rezerv, k strate pružnosti a v konečnom dôsledku ťa uväzní v mape reality démona, ktorého sily si k svojmu vzostupu využil. Netvrdím, že som tento prístup najmä spočiatku sám nevyužíval, ale zistil som, že vyžaduje veľkú integritu osobnosti - tj. jeho vtip spočíva v tom, že musíš vedieť v pravú chvíľu pakt rozviazať a vystúpiť z neho, inak ťa dosiahnutý úspech zmetie alebo uzavrie vo svojej škrupinke. Ja už skoro vôbec nehľadám mágiu v knižnej mágii a všetkých tých okultných hatmatilkách, ale tam kde je, teda v živote a oblastiach, ktorými zjavne a reálne preteká energia, takže to ilustrujem napríklad na Kontrafakte. Ako chalanom samozrejme rešpekt, ale občas začínam mať dojem, že „démon“ (to slovo ber prosím s rezervou; treba chápať tak, ako ho používa napríklad Dukes alebo aj Plzák), ktorého silu využili, aby sa dostali tam kde sú, ich pomaly uväznil vo svojej mape reality a zúžil ich horizonty rozhľadu. V poslednom čase mám totiž dokonca pocit (azda mylný), že všetky tie rapperské pózy, hru na tvrďákov, zachmúrené tváre, reťaze na krkoch a ďalšie fetiše dosiahnutého úspechu, začínajú brať naozaj vážne. To sú z dlhodobejšieho hľadiska dosť vážne veci, a z magického naznačujú zlyhanie pri zažehnávaní po inak brilantnej operácii - píšem o tom viac v eseji O rozbíjaní seba-obrazu. Dodám len, že sa prosto treba vedieť v pravý čas upokojiť. Ono akútna potreba byť v nejakej oblasti najlepší zo všetkých a systematicky otrieskávať svojim zúriacim oponentom svoje úspechy o hlavy aby zúrili ešte viac, a vykrikovať „Potrebujem tvoju nenávisť!“, je skvelým evokačným vzorom pre démona, spojenca tohto druhu. Z paktu však treba v pravý čas vystúpiť tým, že nástojčivé „najlepšie vo vzťahu k druhým“, pozvoľna prejde do oveľa menej afektívneho „najlepšieho vo vzťahu k samému sebe“, teda „som najlepší zo všetkých!“ sa zmení na „vydávam to najlepšie zo seba samého“. Táto malá, no celkom zásadná zmena je nevyhnutná ak chce človek prejsť vo vzťahu k svojim osobným démonom z módu „veľkosti“ (greatnes) do módu „láskavosti“ (good), tak ako o tom píše spomínaný Dukes.

Vo filme Majster tai-čchi je scéna, v ktorej Jet Li v trávnatom hájiku cvičí zostavu tai-čchi a kumuluje energiu tak, že okolo neho vo vzduchu zbesilo víria listy a tráva. Táto kumulácia dosiahne klimaxu a potom Jet uvoľnene spustí ruky, lístie sa znesie na zem a zavládne božský pokoj a uvoľnenie. Tak nejak by mala vyzerať dobrá mágia. A dobrý život.

Si inšpirovaný filmami?
Viac ako sa možno zdá. Napríklad pri písaní rád prenášam do textu moje vnímanie niektorých scén, v ktorých vyciťujem „ducha“. Napríklad spomínaný Jet Li vo Fist of Legend, či Once Upon a Time in China II.; alebo Tony Jaa v závere Tom yum goong, kde tými najvynaliezavejšími spôsobmi doslova rozláme desiatky útočiacich frajerov. To je môj doslov v Zónách stínu, prenesenie môjho vnímania takejto scény do textu a oblasti, ktorá ma zaujíma. Rozlámanie desiatok útočiacich chlapíkov - rozdrvenie desiatok dogiem, ktoré sa na teba vrhajú, len čo vstúpiš do oblasti magickej teórie a praxe. Okrem toho ma samozrejme veľmi inšpirujú vyložene magické Lynchove filmy, sem-tam nejaký Fincher, dosť horory a Hong-kong. Môj ďalší obľúbený žáner ľudia zo scény poznajú a netreba tu o ňom hovoriť. (smiech)

Je známe, že si nadšencom rapu. Predpokladám, že hudbu taktiež nazeráš tak trochu magicky.
Hudbu hlavne počúvam a prežívam, aj keď samozrejme aj tu možno vystopovať záležitosti, ktoré by sa dali označiť ako magické. Keď si to už nadhodil, tak rap, a celkovo hip – hop považujem v tomto smere za úžasný fenomén. Jedným dychom však musím dodať, že sú mi bližšie ich pôvodnejšie podoby s politickým podfarbením a momentom sociálnej výpovede. Tie sú samozrejme veľmi úzko prepojené s dianím na hlbinných úrovniach kolektívneho nevedomia komunity atď., v podstate čistá sociálna demonológia. Vieme, že prednedávnom Nas inicioval diskusiu o tom, či je hip – hop mŕtvy; a ja si pri pohľade na tú, na Západe už dohasínajúcu, u nás prekvitajúcu hip – hopovú módnu vlnu, naozaj nie som istý odpoveďou.

Jediná hiphopová skupina, ktorú z českého a slovenského spektra masívnejšie počúvam, je Supercrooo - Hugo Toxxx a James Cole sú myslím celé svetelné roky pred všetkým, čo v našich lokalitách usiluje o rap. Aj keď si aspoň raz vypočujem prakticky všetko, čo tu výjde, málokedy ma niečo trvalejšie osloví. Niekedy som bral Kontrafakt, práve pre vyššie spomenuté spojitosti, no po Rytmusovom Bengoro sa mi osobne už veľmi nedá. Ak chceš fakt niečo počuť, tak potom Jedi Mind Tricks, Dr. Octagon, ODB a podobné veci.

Rovnakou, ak nie ešte väčšou mierou ako rap, však počúvam napríklad aj inštrumentálny jazz, metal, ambient, post-industrial, ale aj klasickú, či atonálnu hudbu. Čiže aj v hudobnej sfére sa magické prejaví predovšetkým asi slobodou v žánrovom výbere a schopnosťou vychutnať si Albana Berga rovnako dobre ako Wu Tang alebo povedzme Coil.

Prebrali sme filmy, hudbu... Čo ty a počítačové hry?
No tak na prvom mieste samozrejme Doom. Keďže som z hráčskej generácie vyrastajúcej v zlatých časoch Andreja Anastasova a Score, tak hlavne Doom 1 a 2. To boli pecky, ktorým som venoval naozaj veľkú časť svojej mladosti a zapálene ich hral stále dookola. Myslím, že ten tradičný systém Dooma je geniálnou kombináciou akcie a svojim spôsobom aj taktiky. V prípade týchto hier ide o mix natoľko skvelý, že ho možno s úspechom používať na stimulovanie niektorých atavistických centier nevedomia. (Pri DooMovi konkrétne martických.) To nakoniec majstri z ID softu dobre vedia.

Okrem toho som vo svojich stredoškolských rokoch dosť paril RPG-éčka, napríklad som priam miloval Lands of Lore, Dungeon Master (hlavne dvojku), Eye of Beholder, či Arénu. V krátkych obdobiach som pri nich celé dni a noci so skutočným prenášaním sa do virtuálnych realít, čo môže samo osebe slúžiť ako určitý magický výcvik. Nakoniec, využívaniu fenoménu počítačových hier v mágii sa na západe venuje čoraz väčšia pozornosť, pretože je to fenomén vskutku magický.

Odhliadnuc od toho, sú RPG hry pre mága neraz veľmi inšpiratívne aj čo sa týka techník a celkovo jeho vlastnej praxe. Nie je tajomstvom, že napríklad Carroll čerpal hodne zo stolových RPG hier pri koncipovaní niektorých vecí v koncepcii chaos mágie. Mňa mágia začala priťahovať taktiež najmä cez postavy mágov z RPG hier, ktoré hráč svojou vierou a sústredenou pozornosťou oživí.

Aký je tvoj názor na komerčné vyučovanie magického prístupu a magických techník? Je to oblasť, na ktorú sa u nás stále dosť často pozerá s nechuťou. Je podľa teba možné vyučovať tieto veci za peniaze?
Netuším, čo sa na tom komu zdá byť divné. Mágia spočíva v duševných technológiách, ktoré ide naučiť ako akékoľvek iné technológie. Samotná použiteľnosť týchto technológií konkrétnym jednotlivcom je už druhá vec. Ako príklad - mňa matematiku učili, no napriek tomu som neschopný vypočítať si čokoľvek zložitejšie než je trojčlenka a v podstate všetko okrem malej násobilky mi spôsobuje problémy. Bola by ale hlúposť kvôli tomu tvrdiť, že matematika sa nedá učiť. Podobne je tomu aj s mágiou. Technológie, postupy a podobné záležitosti môžeš naučiť, no naučené sa celkom prirodzene spája s výbavou toho druhého. To, že sa to deje za peniaze, je úplne normálne a zježené chlpy na krku z toho majú iba magickí romantici, čo je tragikomická skupina ľudí, ktorí potrebujú predovšetkým milý a láskavý prístup, izoláciu a hudbu z tridsiatych rokov, no rozhodne nie mágiu. Mágiu za peniaze vyučoval Lévi, Crowley a ďalší. Dnes je to na západe úplný štandard a nikto, ani v tradičnej ani v postmodernej línií, sa absolútne nepozastavuje nad tým, že by sa to malo robiť nejako inak. Všetci robia workshopy, kurzy, semináre a podobné počiny. Prípadne zakladajú magické rády, ktorých najdôležitejšou úlohou, okrem samotnej magickej stránky, je predovšetkým zabezpečenie živobytia ich zakladateľov. Tak tomu bolo odjakživa a nevidím v tom vôbec nič zlé.

Ako dlho sa pohybuješ v oblastiach, o ktorých vo svojich knihách píšeš?
Bude to nejakých dvanásť rokov od prvých serióznejších krokov.

To je dosť dlhá doba. Bolo v tom nejaké obdobie, ktoré hodnotíš ako obzvlášť dobré?
Pre mňa boli zlatými časmi a v tomto smere najaktívnejším obdobím mladosti asi tak roky 1997 až 2004. Vtedy prebiehalo aj najviac spoločných aktivít. Nemyslím len v rámci magickej scény – to prišlo až v druhej časti tohto obdobia. Niekedy od roku 1996 som sa pravidelne zúčasťňoval všetkých stretnutí spoločnosti Sophia a to bola paráda. Nielen samotné bádanie, hodiny prednášok, duševných cvičení a diskusií s Emilom Pálešom a úzkym kruhom ľudí okolo neho; ale celkovo. Bývali to také niekoľkodňové stretnutia v krásnych prírodných scenériách po celom Slovensku, na ktoré prichádzali ľudia asi zo všetkých sfér a profesií. Boli tam umelci, literáti, podnikatelia, študenti, vyznávači rozličných duchovných prúdov atď. Pri táborákoch sa pod hviezdami viedli úžasné diskusie a polemiky až do neskorých nocí. Úplne pri tom ožívali archetypy; evokovali sme ich. Ale nie nejakými rituálmi; proste tým nadšením a nasadením. Celá atmosféra 90-tych rokov bola iná ako dnes. Zaznievalo ešte určité nadšenie; bolo cítiť rôzne nádeje ohľadom smeru, akým sa bude naša spoločnosť uberať, ale aj obavy z jej vývinu v rokoch 94 až 98, čo sme preciťovali obzvlášť silno, a tak. Pre mňa ako pre mladého študenta s tisíckami otázok o sebe i o svete to bola skvelá možnosť diskutovať s úžasnými ľuďmi, s ktorými by som sa inak do kontaktu asi nedostal. Treba si uvedomiť, že internet a GSM boli vtedy ešte v plienkach, resp. takmer vôbec neboli. Čiže také stretnutia boli niečim celkom výnimočným. Určitou iróniou osudu sa pre mňa posledné z týchto stretnutí (po ňom došlo k rozštiepeniu sa celého kruhu Sophie a pokračovaniu už v inom duchu), odohralo práve na vrchu Malinô Brdo nad Ružomberkom.

Potom, v roku 2001, prišlo obdobie stránok Garden of Magick a to bolo taktiež skvelé. Teda, ono to netrvalo nejak dlho, ale bolo to o to intenzívnejšie a myslím, že to zanechalo svoje stopy. Bolo to po prvý krát, čo som vystúpil so svojimi myšlienkami, esejami a článkami. Veľmi ma prekvapil ohlas, aký tieto moje názory mali a predovšetkým to, že spontánne vznikla skupina, v rámci ktorej sme potom GoM tvorili. Nikdy predtým by mi ani vo sne nenapadlo, že budem tak úzko spolupracovať so zapálenými a brilantnými nadšencami z Prahy. (Acaila; Fra. V.; Hirixion boli z Prahy). Internet to umožnil a celé to obdobie bolo ako sen. Spolu s tým sa objavila ešte Via Aurea, teda Kateřina. Uskutočnilo sa dokonca stretnutie celej tejto pracovnej skupiny GoMu. Pre mňa veľmi symbolicky – pod vrchom Malinô Brdo, kde sme strávili veľmi plodný a pamätný víkend. Keď som po čase pocítil, že chcem ísť znova o kúsok ďalej, zahájil som prípravu knihy Slovanská magie. GoM sa následne v istom zmysle rozpadol, a ja som pokračoval ďalej s Kateřinou. S väčšinou členov tejto skupiny však dodnes udržujem kontakt a sú my veľmi blízky. V čase GoMu tiež prebiehalo také zvláštne obdobie aktivity tunajšej magickej scény, v rámci ktorého sa akoby rodila nová generácia. V krátkom čase sa na niekoľkých diskusných fórach, ktoré vtedy fungovali, objavilo niekoľko silných osobností. Niektorí z týchto ľudí sú aktívni doteraz, ďalší sa venujú iným oblastiam. Ale vtedy to bolo super; kutilo sa; diskusie boli akoby konštruktívnejšie (to preto, že ešte neboli stokrát obohraté všetky témy o ktorých sa dá diskutovať, ako je tomu dnes); bola prítomná taká atmosféra nádejí, tajomna a jeho postupného odhalovania. Taktiež určité ilúzie boli u tejto „novej generácie“ ešte živé. Len čisto námatkovo spomeniem, že sa objavil Kája Goldmann, Soror F. F. L. už istý čas publikovala, Snop, spoznal som Vibra, Lialontha, svoje stránky spustil Martin Ch., slušne sa rozbiehal Zariatnatmik, parádne veci produkoval Set-Thoth, vedelo sa, že v Brne je aktívna Zuzana Antares a ľudia okolo nej, v Bratislave čosi organizoval Sothar. K tomu ešte stále silno rezonovali počiny Milana Nakonečného a Sana z 90-tych rokov. Ku koncu tohto obdobia vyšla Veselého Magie, ktorá priliala ďalší olej do ohňa a postarala sa o skutočné pochúťky pre všetkých pozorovateľov diania a vrenia na našej magickej mikro-scéne. Bolo to jednoducho fajn obdobie. Na jednu stranu som rád z vecí, ktoré sa vtedy urobili. Na druhú stranu mám trochu dojem, že sme mohli urobiť viac. To obdobie sa už nikdy nevráti, okrem iného aj preto, že začíname byť starí capy, ktorí majú iné starosti, povinnosti a problémy, než starať sa o magickú scénu. Naviac, asi tak dva – tri roky dozadu sa mi zdá, že to nejak utíchlo, ustálilo sa. Magických nadšencov je, aj vďaka módnej vlne, určite niekoľkonásobne viac, než za týchto našich čias, no zatiaľ som nenarazil na takú výraznejšiu verejne aktívnu osobnosť z tejto ďalšej várky. Možno je to ale aj tým, že nejak príliš nehladám. Treba tomu dať čas, snáď sa časom niekto nádejný prejaví. Zatiaľ sa mi zdalo, že celkom dobré veci produkuje Lusor. Díky za rozhovor!

Otázky kládol: Corax
S uverejnením na stránke súhlasili www.pútnici.sk
Stránky Jozefa Kariku: www.karika.sk